Povinné
zverejňovanie
 
Užitočné
informácie

Úradné hodiny

PO 07:00 - 12:00        12:30 - 15:00
UT 07:00 - 12:00        12:30 - 15:00
ST 07:00 - 12:00        12:30 - 17:00
ŠT nestránkový deň
PI 07:00 - 12:00        12:30 - 13:00

História Obce

Drnava – od praveku po stredovek

Najstaršia história Drnavy siaha podľa archeologických nálezov do mladšej doby bronzovej. V mieste súčasnej obce okolo potoka boli v minulosti len mokriny a močiare nevhodné na bývanie, preto si prví obyvatelia hľadali vhodnejšie polohy. Približne pred 2700 rokmi boli pre prvých obyvateľov najvhodnejšie podmienky a lúkach v sedle medzi Drieňovcom a planinou v oblasti zaniknutej stredovekej osady „Kornalipa“ na tzv. Mocsárke, kde sa rozprestieralo sídlisko ľudu kyjatickej kultúry. Vzhľadom na neskoršiu intenzívnu poľnohospodársku činnosť sa stopy po sídlisku ako aj stredovekej osade zahladili. Ich prítomnosť prezrádzajú hlavne hojné úlomky keramických nádob. Sídlisko strážilo mohutné hradisko na vrchole Drieňovca s celkovou opevnenou plochou až vyše 20 ha. Výber Drieňovca na stavbu hradiska nie je náhodný. Dominantný kopec s impozantným výhľadom na západ do rožňavskej kotliny, na juh na Horný vrch Silickej planiny, na východ do Bôrčianskeho sedla a hradisko Havraní kameň mal všetky predpoklady na vznik významného strediska doby bronzovej. Hradisko postavili na dôležitej V-Z ceste, ktorá viedla dolinou Slanej cez rožňavskú kotlinu smerom na východ do košickej kotliny. Neprístupné skalnaté zrázy a mimoriadne strmý svah z troch strán spoľahlivo chránili vrcholovú plošinu Drieňovca. Vzhľadom na charakter terénu je možné hradisko aspoň zhruba rekonštruovať. Prístupovú cestu na hradisko chránil miestami až trojitý prstenec valov, ktorý je miestami ešte stále vysoký okolo 2 m. Pôvodnú výšku najmohutnejšieho vnútorného valu je možné odhadnúť na 3 – 5 m. Stredný a vonkajší val boli nižšie. V krasových depresiách Drieňovca bolo v rámci hradiska vybudovaných minimálne 5 kruhových nádrží na zachytávanie vody. Ich priemer dosahoval približne 5 – 10 m. Intenzívne osídlenie vrcholovej časti dokazujú hojné úlomky keramiky na umelo vybudovaných terasách a plošinách. Okrem keramiky sa v krtincoch a vývratoch stromov podarilo nájsť úlomky kostí zvierat, kamene na brúsenie nástrojov, rohovcové čepieľky a ojedinele aj hlinený praslen. Pravdepodobne z oblasti Drieňovca pochádzajú aj bronzové spony uložené v Andrássyovských zbierkach v kaštieli Betliar. Hradisko z doby kyjatickej kultúry zanikalo pravdepodobne postupne. Nepriamo to dokazuje veľmi bohatý materiál bežnej dennej potreby a naopak veľmi chudobný nálezový materiál cennejších kovových predmetov a absencia tzv. depotov či ukrytých pokladov. Lokalita preto nie je obľúbená ani medzi hľadačmi pokladov.

Ďalšiu, laténsku etapu (keltskú) osídlenia hradiska na Drieňovci dokumentujú železné spony, poškodená časť bronzového opaska a pravdepodobne aj zriedkavé nevýrazné úlomky čiernej tuhovanej keramiky. Nedostatok dôkazov zatiaľ nedovoľuje spájať prítomnosť Keltov so začiatkom ťažby železa v Drnave. Hojné úlomky trosky po tavení železnej rudy na tzv. Mocsárke a nález malého koláča surového železa ukrytého pod vápencovým bralom v sedle na tzv. Vörösakoly to však nevylučuje. Stavebné aktivity Keltov od skorších v dobe bronzovej nie je možné bez systematického archeologického výskumu. Preto by bolo príliš špekulatívne odhadovať či obývali Drieňovec trvale alebo len sezónne malá skupina ľudí.

Výnimočné strategické postavenie na V-Z ceste si Drieňovec zachoval aj v stredoveku. Na jeho vrchole na mieste pravekého hradiska stál stredoveký hrádok. Podľa stop zachovaných v teréne sa jednalo asi o drevenú vežovitú stavbu so štvorcovým pôdorysom na kamenných murovaných základoch. Obytná veža bola obohnaná kamenným múrom s elipsovitým pôdorysom. Stredoveké opevnenie sa opieralo o pôvodný praveký val. Podľa maďarských zoznamov uhorských hradov mal hrádok na Drieňovci názov – Ördögvár (Čertov hrad). O hrade na Drieňovci existuje niekoľko legiend s rôznymi verziami. Jedna hovorí o sťahovaní hradu na Krásnohorský hradný kopec, druhá o údajnom útočisku kráľa Bela IV. po prehranej bitke s Tatármi a tretia o poklade pastiera Bebeka. Všetky legendy ako aj prvá písomná zmienka o Drnave ako banskej osade by mohli datovať existenciu hrádku na Drieňovci približne do 12. - 13. storočia. Existenciu stredovekého útočiska potvrdzujú aj nálezy kopijí počas opevňovacích prác z 2. svetovej vojny. Zaujímavý je nález mohutného stredovekého banského čakana s vyrazeným symbolom slnka. Krátke trvanie a zánik hrádku vzhľadom na absenciu písomných prameňov je možné datovať do začiatku 14. storočia, kedy funkciu strážneho hradu ranogotickej cesty prebrala Krásna Hôrka.

Pohľad do dejín drnavskej železiarne

Ťažba a spracovanie kovovo mali v obci hlbokú tradíciu, ktorá sa začala vytvárať v období neskorého stredoveku, kedy usadlosť patrila Bebekovcom, pánom hradu Krásna Hôrka. Po vymretí v roku 1567 sa ich majetky dostali do vlastníctva Andrássyovcov, ktorí začali v Gemeri systematicky budovať banské podnikanie. K najslávnejším etapám dejín rodu ale aj baníctva  a hutníctva na ich veľkostatkoch patrí 19. storočie, počas ktorého sa z Andrássyovcov vďaka nerastnému bohatstvu stali najbohatší magnáti strednej Európy.

V roku 1817 dala vdova po Štefanovi III. Andrássym Mária Festetich postaviť v Drnave novú pražiareň a valcovňu. Jej syn, mladý gróf Juraj IV. Sa už v 20-tych rokoch 19. storočia aktívne zaujímal o železiarstvo a po návrate zo svojej študijnej cesty po Anglicku dal 28 stôp vysokú pražiareň prebudovať na 40 stôp vysokú za účasti istého anglického inžiniera. Známa britský cestovateľ John Paget, keď v roku 1835 navštívil Drnavu poznamenal, že v dedine sa nachádza „zlievareň, ktorú sa oplatí vidieť.“

V Drnave pôsobil aj ďalší významní strojársky inžinieri, medzi nimi aj Henrich Knutzen, ktorý sa podieľal na zostrojení železného vodného kolesa s priemerom 40 stôp na zefektívnenie výroby energie. Samozrejme s uplatňovaním najnovších priemyselných technológií sa pokračovalo aj v ďalších desaťročiach, čím železiareň nadobudla európsku úroveň a domáci trh zásobovala sporákovými platňami, roštami, kotlami, ale aj umelecky hodnotnými dekoratívnymi predmetmi či náhrobníkmi, ktorých sa miestnom cintoríne zachovalo už len niekoľko.

V roku 1842 bol položený základný kameň Reťazového mosta spájajúceho Pešť s Budínom. Slávny „Lánchíd“ bol dokončený v roku 1849 a jeho konštrukčné dielce boli vyrábané práve v Drnave, železiarni Andrássyovcov. Dodnes sa zachovala jedna časť nosnej konštrukcie mosta, ktorá sa pravdepodobne počas transportu zlomila a tak si ju Andrássyovci ponechali vo svojom rodovom múzeu na Krásnej Hôrke. Nový most sa stal symbolom hlavného mesta kráľovstva a povráva sa legenda, že keď sa po ňom prvýkrát prešiel cisár František Jozef I., označil Drnavu za „Malú Pešť.“ V Budapešti hlásalo slávu gemerského železa okrem mosta i zábradlie dunajského korza, či kandelábre, na driekoch ktorých bol nápis DERNŐI VASGYÁR (Drnavská železiareň).

V roku 1851 sa Drnava prezentovala dokonca aj na prvej svetovej výstave v Paríži v roku 1854 aj medailu druhej triedy. V 40-tych rokoch 19. storočia pracovalo v zlievarni 250 zamestnancov – Slováci, Maďari a Nemci... Mladých chlapcov prijímali do továrne ako 12 ročných, 3-4 roky sa učili a až po tom začínali pracovať. Z novinových správ vieme, že zlievareň v 50-tych rokoch produkovala ročne niekoľko tisíc ton surového, kovaného i liateho železa.

Po smrti grófa Juraja IV. Sa železiareň dostala do rúk grófa Emanuela I., ktorý sa zaslúžil o ďalší vzrast jej produkcie, ktorá sa v roku 1890 presiahla 4000 ton ročne! Po smrti Emanuela sa pozornosť jeho potomkov sústredila na iné oblasti železiarstva, ktoré sa postupom času organizovalo vo forme akciových spoločností a rôznych korporácií. Drnava nové zmeny neprežila a tak bola jej chýrna železiareň v prvom desaťročí 20. storočia zatvorená.